História

AKITA INU patrí k najstarším plemenám psov na svete. Doklady o chove možno vysledovať do 15. storočia, kostrové nálezy však svedčia o oveľa staršom pôvode. Psy podobného vzhľadu určite v Japonsku existovali už pred zhruba 5000 rokmi. Názov Akita je odvodený od japonskej prefektúry Akita, ktorá sa nachádza v severnej časti ostrova Honšú. Odtiaľ plemeno pravdepodobne pochádza.

Slovo INU znamená pes. Žiadne iné plemeno psa nemá takú dramatickú minulosť a taký veľký kultúrny význam ako akita inu. Na území Japonska sprevádzal človeka a bol mu pomocníkom a priateľom už pred mnoho tisíc rokmi. Na severe Japonska sa zrejme objavil spolu so záhadným národom Ainov , ktorý stojí v celom východnom svete úplne osamotený. Príslušníci tohto národa dnes žijú na ostrove Hokkaidó v južných oblastiach Kurilských ostrovov a na Sachaline. Títo lovci a rybári boli spolu so svojimi psami na japonských ostrovoch prví. Úcta preukazovaná tomuto zvieraťu vychádzala z legendy, podľa ktorej sú Ainovia ľudia pochádzajúci zo spojenia psa a ženy. Akity boli využívané pri love v pároch, aby držali medvede alebo čiernu zver v šachu, kým neprídu lovci.

Najčastejšie záznamy o akitách chovaných vo vznešených rodoch feudálneho Japonska pochádzajú zo 17. storočia. Počas éry Edo za vlády rodov Tokugawa a Taisho ( 1603-1925) začalo dochádzať k selektívnemu chovu akít. Piaty šógun Tokugawa Tsunayoshi vydal v roku 1687 zákon prikazujúci všetkým poddaným, aby boli ku všetkým psom milí a láskaví, pretože on sám sa narodil práve v znamení psa. Pre jeho lásku k psom ho nazývali Inu Kubó alebo „psí šógun“. Tsunayoshi taktiež nariadil, aby každého psa titulovali „o-inu sama“, čo znamená „pán pes“. V nasledujúcej ére boli akity využívané na psie zápasy a predovšetkým ako spoločníci pre samurajov. Psy bojovali veľmi často, a preto plemeno postupom času takmer celkom vyhynulo. Dopyt po bojových psoch bol uspokojovaný krížením s plemenami psov Tosa inu a inými, ktoré však neboli príliš cenené. Psia populácia začala upadať a okolo roku 1900 sa typické jedince vyskytovali už len v okolí mesta Odate v provincii Akita. V roku 1908 boli psie zápasy zakázané. Starosta mesta Odate pán Izumi začal propagovať čistú líniu pôvodného Japonského psa. Ten sa stal základom dnešnej Akity inu. V roku 1927 vznikol chovateľský klub Akita – inu Hozonkai v Odate (AKIHO). Táto spoločnosť vedie plemennú knihu a má rozhodujúci vplyv na tvorbu štandardu plemena. V roku 1931 prehlásil japonský cisár Hirohito akitu za národnú pamiatku a poklad (bol zakázaný akýkoľvek export).

Dnes je akita v Japonsku považovaná za symbol stelesnenia vernosti. Na nádražnej stanici Shibuya v Tokiu stojí od roku 1948 bronzová socha akity “Hachiko”, ktorá je pripomienkou lásky a vernosti tohto psa k svojmu pánovi. Hachiko bola akita profesora, ktorý prednášal na univerzite v Tokiu. Každé ráno sprevádzal Hachiko profesora na stanicu a odpoludnia ho tu opäť privítal. Profesor Ueno zomrel v roku 1925 na srdcový infarkt. Hachiko však ďalších desať rokov prichádzal každé ráno a popoludní na stanicu a čakal tam na svojho pána. Dňa 7.3.1935 Hachika našli mŕtveho na mieste, na ktorom tak dlho trpezlivo čakal. Ďalším pamätníkom oddanosti a vernosti týchto psov je pomník dvanástich akít v životnej veľkosti, odliatych z bronzu, ktorý nechal začiatkom 60. rokov postaviť cisár Hirohito v Tokiu. Je venovaný pamiatke statočných psov, ktorí sprevádzali v roku 1957 japonskú vedeckú výpravu na južný pól. Neobyčajne tvrdé poveternostné podmienky donútili členov výpravy vzdať sa v polovici cesty a vrátiť sa späť. Na mieste museli zanechať časť výstroja a skupinu psov. O tri roky neskôr sa na expedíciu vydali znovu. Keď dorazili na miesta, kde minulú cestu prerušili, vrhlo sa k nim s radostným vítaním týchto 12 akít. Aby psy prežili, živili sa tým, čo ulovili na brehu niekoľko sto kilometrov vzdialeného oceánu.

Aj napriek tomu sa vracali na miesta, kde ich ľudia zanechali a čakali na ich návrat. Nakoniec sa dočkali. Druhá svetová vojna bola pre chov akít katastrofou. Vzhľadom na veľký nedostatok potravín bolo kŕmenie psov zločinom a zvieratá boli likvidované. Vojnu prežilo len niekoľko jedincov. Chovatelia z Odate byli rozhodujúcou hybnou silou pri presadení pôvodnej historicky doloženej podoby psa Akita inu namiesto masového rozmnožovania krížencov. Ekonomický rast Japonska vytvoril priestor pre záchranu tohto jedinečného druhu psa. V tej dobe boli ale na výstavách oceňované psy typu Kongo go a Kincho go.

Chovatelia spoločnosti AKIHO upozorňovali na nebezpečný trend, ktorý tieto krížence predstavovali. Zavalitá, neelegantná a mohutná postava, farbou pripomínajúca nemeckého ovčiaka, bola neprijateľná. V USA prudko stúpala popularita línie Dewa, ktorú tam priviezli vojaci po skončení druhej svetovej vojny. Našťastie si našiel v USA priaznivcov aj pôvodný typ japonských akít. V Los Angeles bola založená pobočka spoločnosti AKIHO. Výsledkom týchto rozdielnych chovateľských zámerov je vznik dvoch rozličných typov, tzv. „japonského“ a „amerického“. Úprava presadená japonským klubom v roku 1992 znamená koniec Akity inu s čiernou maskou, mohutnej postavy, tmavej farby. Typ „americký“ bol v Mexiku roku 1999 po dohode JKC a FCI uznaný ako samostatné plemeno s názvom Veľký japonský pes (VJP). Týmto opatrením sa oddelil chov pôvodného japonského typu Akity inu od krížencov typu „amerického“, ktorý sa v Európe a inde prelínal. Akita je symbolom zdravia a šťastia. Pohľad na ňu má v človeku vyvolávať pocit harmónie, tepla, nehy, krásy a elegancie.